Max. Borderka, ktorá zmenila môj pohľad na borderky. A keby len to...zmenila môj pohľad aj na rôzne psie športy, o ktorých som vedela, ale nikdy ma to bližšie nezaujímalo. Pamätám sa, keď som ho videla prvý krát. Bol ešte len šteňa, mohol mať 3,4? mesiace. Bolo to asi prvé šteňa borderky ktoré som naživo videla, a tak som si ani nebola istí, či to naozaj tá borderka je :-D Ja som mala vtedy malého Titusa, a tak som využila príležitosť aby sa dve takmer rovnako veľké šteňušiky pohrali :-) tam kde sme bývali, to bola (a aj doteraz je) rarita, keďže psy na 20 cm tam asi ani nenájdete. Potom dlho nič, a opäť som ho stretla až v roku. To už z neho bola borderka ako vyšitá, stretli sme sa náhodou keď som s Titusom bola na ceste domov. Bol to jediný rovnocenný pes na hranie s vtedy už veľkým Titusom. A tak sa z náhodneho stretnutia stali každodenné vychádzky, z ktorých sa chudák Max vracal domov oslintaný a mokrý :-D Titus mal proste svojský spôsob hry...
Max ma naozaj výnimočnú povahu. Fascinovala me jaho chtivosť, odhodlanie a radosť zo všetkého, čo robil. No...borderka. Bol neuveriteľný maznák a vedel odhadnúť ako vám je lepšie ako Sibyla. S Titusom vytvorili nerozlučnú dvojku na výletoch, psíčkarských aj nepsíčkarských akciách. Občas som ich oboch mala doma, bola radosť na nich pozerať. Škoda, že to tak netrvá doteraz...
Po Titusovom odchode bolo u mňa ticho. Chýbalo mi cupotanie labiek, chýbali mi prechádzky, chýbal mi proste pes. Ale vždy tu bol Max, ktorý sa veľmi ochotne nechal hladkať, a ne prechádzkach som stále mohla podvedome sledovať "kde je pes" tak, ako som bola zvyknutá...Myslela som si, že si proste k Maxovi donesiem nové malinké šteniatko, ktoré ho bude otravovať, a on ho bude učiť ako sa správa pes :-) ale...nebolo to tak.
S priateľom sme sa rozhodli odísť zo Slovenska do Čiech, okrem lepších podmienok je tam oveľa viac psíčkarských akcií, psov, možností. Max šiel, ako inak, s nami. Týždeň po odchode však Maxík tragicky zahynul. Bol to pre nás šok, nikto si nevedel ani len predstaviť ako by sa také niečo mohlo stať. Pre mňa to bolo o to tažšie, že sa to vlastne stalo keď bol na prechádzke so mnou. Max ako pravá aportérska borderka miloval paličky, palice a konáre. A všetko podobné od najmenších až po najväčšie. A to sa mu stalo osudným. Pri hraní sa s paličkou si ju nešťastne zapichol do krku. najhoršie na tom bolo, že to bol moment. Ani som nevedela čo sa stalo, aj keď som pozerala priamo naňho. Začal kňučať a krívať. áno, žiadna krv, žiadne chrčanie, nič, čo by sa od takého zranenia dalo očakávať. Tak v domnení že iba krivo stúpil na labku som ho odniesla domov. Sedela som vedľa neho, prehmatávala som ho, a divila sa, že na labke ho nič nebolí. A vravela som mu, že všetko bude dobré...myslím že ako tak na mňa pozeral, on už vedel že to dobré nebude...okrem labky vyzeral úplne v poriadku. V domnení že je to naozaj iba labka, sme ho nechali tak, veď aj Max, aj Titus viac krát pri ich divokom živote na labky krívali...to sa stáva každému psíčkarovi s aktívnym psom. V noci sa však Maxov stav zčal zhoršovať, a tak sme s ním utekali na kliniku do prahy. Lekárka tiež nevedela prísť na záhadu s labkou, a tak mu urobila RTG. Tam sa objavil vzduch v pľúcach, a najmä roztrnutý hrtam. Jeho zranenia vyzerali natoľko vážne, že sa aj ona bála do niečoho zasahovať, a tak nás poslala na ďalšiu kliniku. Tam sme Maxa museli nechať. Maxim bojoval zo všetkých síl, ale svoj boj nakoniec na druhý deň prehral. A potom sa vlastne zistilo, čo to bolo. V krku - až v hrudníku mal zapichnutú 20 (!) cm palicu. Zranenia boli natoľko vážne a na tak dôležitom mieste, že lekári sa čudovali že to vôbec vydržal tie dva dni. Ž nič také doteraz nevideli...
A zrazu bolo opäť všade ticho. Žiadny vrtiaci chvost po príchode, žiadne mojkanie, žiadne chodiace labky, žiadny Max. Na zemi prázdny pelech, miska so zvyškom vody, hračka. No...a výčitky. Keby som s ním nešla práve tadiaľ kde našiel tú paličku, keby som s ním nešla práve vtedy, keby som mu tú paličku zobrala, keby sme s ním šli skôr, keby, keby, keby...vlastne, pri pohľade na jeho fotky, mám tieto myšlienky doteraz. Neviem, už sa nikdy nedozviem či to mohlo byť inak, alebo nie. či som na tom predsa len mohla niečo zmeniť, alebo sa to proste malo stať...
Na Maxima nikde nezabudne nikto, kto ho bližšie spoznal. Vždy bude jedinečný, a vždy ma neho budeme spomínať. Do fotogalérie som pridala pár fotiek a tiež nejaké videá, oveľa viac ale nájdete na jeho STRÁNKE
|
|